Slovenský futbal potrebuje tvrdú prácu

Autor: Marián Medvecký | 8.9.2011 o 18:59 | (upravené 8.9.2011 o 19:54) Karma článku: 5,98 | Prečítané:  2411x

Po prehre s Arménskom som čakal kritiku hráčov, trénera, funkcionárov, systému práce so seniormi v našich kluboch ako aj ich výchovy, jednoducho celého nášho futbalu. Ak by sa naplnili moje očakávania, bolo by to len potvrdením toho, ako je čiernobiele videnie vzťahov a skutočností v našej spoločnosti hlboko zakorenené. Celkom ma však prekvapilo, že pohľad odborníkov na dianie v našom futbale je už len jednofarebný...

Vyjadrení zainteresovaných i redaktorov v zmysle, že Arménov sme mohli zraziť na kolená ešte v prvom polčase, no stála proti nám šťastena, alebo že na hráčoch bola viditeľná únava po kvalifikačnom zápase v Írsku, alebo že máme 14 bodov a to na nás ešte čakajú dva zápasy, a postup ešte nie je stratený, či aby sme nezvozili nedávno velebených pod čiernu zem, alebo že prvý polčas proti Arménom bol našim najlepším v eurokvalifikácii, alebo že nám nesedí štýl technickejších kombinačne zameraných mužstiev odtlačili naše denníky, či odvysielali iné média naozaj dosť a výsmešný apel na fanúšikov, aby uznali, že hráči chceli a bojovali, všetko podčiarkol. Podľa mňa to bolo opäť o nekomplexnosti našich hráčov...(komlexný hráč je technicky, pohybovo a fyzicky vyspelý, schopný zahrať na každom poste, je psychicky odolný, osobnostne vyzretý, má jasne utriedené športové ciele a priority, je primerane inteligentný, aj pohybovo a v priestorovej orientácii)...tiež ma napadlo či naši starší hráč naďalej nemajú problém s väčším záujmom zo strany verejnosti a úspechmi u niektorých mladších kolegov. Neschopnosť potlačiť závisť tiež komplexnému hráčovi v bodovom hodnotení jeho úplnosti nepridá.

 

Tréner Weiss, ktorý je mimochodom podľa mňa, napriek svojim chybám, jednou z pár osobností hodných vďaky fanúšikov za to, že slovanský futbal je tam kde je, svojimi vyjadreniami v tomto zmysle tiež naznačuje isté zvláštne videnie skutočnosti, čo je však len výsledok snahy všetkých kompetentných. „Nesedí nám jednoducho štýl technickejších mužstiev, silných v kombinácii, s perfektnou kontrolou lopty. Ťažko sa presadzujeme proti južanskému štýlu, ktorý preferuje napríklad Čile, Paraguaj alebo naposledy Arménsko. Futbal však vie byť všelijaký. Naši chlapci hrajú v špičkových kluboch a dokážu sa v nich presadiť. Mohli sme teda pokojne vyhrať aj 4:0, ale... Arméni boli rýchlejší, silnejší na lopte a jednoducho futbalovejší,“ hľadal dôvody prehry typicky slovenským spôsobom tréner reprezentácie.

 

Nie všetkým však takéto vysvetlenia stačia, naopak, väčšina verejnosti má už dávno svoju pravdu, ktorá je zase len čierna a ak si v novinách po každom neúspechu prečíta len hýčkavé komentáre a kamarátske pokarhania, ani sa tomu nemožno diviť. Ak našim hráčom v reprezentácii nesedí kombinačný štýl technických mužstiev, ako sa teda s týmto spôsobom hry vyrovnávajú na klubovej úrovni, kde sa mu nedá vyhnúť? Je to pravdepodobne vďaka tomu, že ich v zahraničných tímoch spolu pôsobí len minimum, najviac štyria naši futbalisti sa v minulej sezóne stretli v priemernom tureckom Ankaragucu. (K tamojšej SuperLeague len toľko: nepreceňujme silu tamojších klubov, ktoré už dlhšie na medzinárodnej scéne neoslňujú, lákajú v poslednom čase lavičkových hráčov z priemerných anglických mužstiev, navyše turecký futbal môže ešte hlbšie zraziť korupčná aféra.)

 

Navyše, naši hráči už dlho opäť nie sú v top tímoch osobnosťami, ktoré by rozhodovali zápasy, alebo bez ktorých by výkon mužstva bol o poznanie horší. Tieto úlohy za nich obyčajne, až na pár výnimiek, preberajú iní. Prečo teda čakáme od takýchto jedenástich slovenských borcov, že sa v zlomovom zápase kvalifikácie za nepriaznivého stavu nepoložia? Tu sa dá argumentovať príkladom z minulej kvalifikácie, keď nás dvakrát zdolalo Slovinsko. Jeho hráči, takisto ako arménski, poväčšine nehrajú v elitných kluboch, keď však prídu do „repre“, sú ako vymenení. Je to preto, že Slovinci majú dokonale zmapované plusy aj mínusy tamojšieho futbalu, hráčov, prostredia, a výsledky takýchto analýz dávno aplikujú v praxi od najnižších kategórií až po seniorov. Mravenčiou prácou mažú jeden hendikep za druhým. Hrajú potom to, na čo majú, hrajú to v každom zápase, s potrebnými zmenami k eliminácii súpera. U nás sa napríklad na bývalého trénera MŠK Žilina Dušana Radolského zniesla po tom ako sa pokúsil kombinačnejšie zameranému mužstvu „žltozelených“ naordinovať defenzívnejší prejav s vidinou toho, že tak môže aj slovenský klub tým najlepším narobiť problémy, vlna odbornej kritiky, no meniť herný štýl sa dnes predsa s prechodom na medzinárodnú úroveň nedá...

 

Ak chcú naše kluby napodobniť FC Barcelonu, ako to dnes v ankete športového denníku, aj keď v inej súvislosti a v negatívnom zmysle, naznačil jeden z oslovených, malo by to byť v rovnorodosti (nie rôznorodosti) práce na všetkých úrovniach a v aplikovaní totožného herného systému, ktorým sa už presadzuje aj španielska reprezentácia. Toto všetko bude enormne náročné. Celkovo nás čaká v investovaní do všetkých kategórií smerom nadol od seniorov množstvo práce a obrovské výdavky, musí sa zapojiť nielen súkromný sektor, ale aj samosprávy a štát. Len tak budeme môcť súperiť s klubmi a mužstvami, ktoré si odmalička podchytia najlepších, aj priamo z tamojšieho regiónu, a či už na ihrisku, v zdravotnom stredisku, alebo škole z nich vypiplú hotových hráčov bez výraznejších slabín, ktorí keď sa aj nestretnú v jednom mužstve, návyky a filozofiu, nielen hernú, majú naočkovanú. A nebuďme alibisti. Takto sa už dlho pracuje aj v menších a chudobnejších kluboch ako je Barca a len takto sa dá vychovať veľký počet hráčov s minimom slabín.

 

Na nevyvrátiteľné potvrdenie všetkého čo som vyššie spomenul by bolo potrebné vedieť a prejsť omnoho viac, ako sa toho za približne dve hodinky podarilo mne. Tí, ktorí sú za to platení, od funkcionárov, cez trénerov a novinárov, ktorí v normálne fungujúcej spoločnosti posúvajú veci ďalej a vypĺňajú okienka medzi činnosťou odborníkov a kompetentných orgánov, by však mali mať priestoru dosť. Ak by to tak bolo, nesledovali a nečítali by sme po každom zápase len prázdne stĺpčeky, ktoré sa ešte autori nehanbia nazývať názormi, a nič nehovoriace vyjadrenia tých, ktorí sú profesionáli. Väčšina z nich ale svoju prácu berie len ako tretinový úväzok a po približne rovnakom čase, aký som ja strávil pri počítači utekajú naháňať peniaze inde, často ku kamarátom, ktorých sa často aspoň nepriamo potom výsledky ich neúplnej práce dotýkajú. A opäť sme pri peniazoch...

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?